Maledivy - Maledivy - Reportáže

Na Maledivy sme za posledné roky leteli pod krídlami rôznych leteckých spoločností. Pohodlní si volia priamu linku Viedeň-Male, tí ktorí sa nevyhýbajú útrapám čakania pri prestupe a riziku straty batožiny, tí si vyberajú trasy cez Dubaj, Moskvu, alebo Dohu. Všetko má svoje čaro. Dubajská spoločnosť Emirates vás osloví kvalitným servisom na palube a výbornou stravou, katarské letušky zase svojou krásou a nečakaným národnostným zložením, kde sa o vás starajú od češky cez srbku až po dlhonohú gazelu zo stredu Afriky. Pre niektorých je správna voľba ruský Aeroflot s tolerantnou posádkou ku konzumácii alkoholu pred letom, počas letu a aj medzi tým.
Tentokrát pristávame v katarskej Dohe. Autobus nás vezie do tranzitnej prestupovej haly. Pre tých z bussines triedy, u ktorých je počet zlatých platobných kariet rovnaký ako množstvo ich ropných polí sú pristavené luxusné limuzíny. Počas čakania na lietadlo do Male stíham Romanovi urobiť zopár fotiek pri športiaku od Lotusu a bondovom Astone Martiny, ktoré ako hlási tabuľka pri nich je možné vyhrať žrebovaním všetkých pokladničných blokov nad dvadsať dolárov. Parfuméria, ktorá je veľká ako malé nákupné stredisko, sústreďuje na flakónoch všetky športové, hudobné a módne ikony, ktoré sú pravdepodobne zodpovedné za každý voňavý prd tohto konzumného sveta.
Počasie na Male ma opäť nesklamalo. „Horko jak sviňa“ je iné ako teplo doma pri radiátore či krbe. Tu dýchate horúce vlhko, potíte horúce vlhko, ešte ho aj voniate, vidíte a odprísahám, že ho aj počujete. Niet kam ujsť. Vykúpenie nastane až keď naša loď vypláva. Vetrík fúkajúci do tváre pri lenošení na lehátku v tieni a pozerať na modré diaľavy, to je to pravé orechové.
Šesť rybárov a štyria členovia posádky sa na seba usmievajú. Je pred nimi sedem dní rybolovu v indickom oceáne medzi koralovými atolmi Maledivského súostrovia. Sprevádzam päť greenhornov, ktorí sú na rybačke v trópoch po prvýkrát.
Počas vybaľovania vecí a osídľovania kajút už ťaháme nástrahy za loďou. Možnosť chytenia tuniaka, wahoo, ale i plachetníka je už od vyplávania od ostrovného letiska veľmi reálna. Po troch hodinách plavby sedíme čerstvo nakrémovaní na prednej palube a sledujeme na pravom boku približujúci sa korálový ríf. Ideálna možnosť po prvýkrát nahodiť ťažké prívlačové udice. Cez pootvorené okienko sa od kormidla ozve kapitánov hlas – „poping, poping!!“ Prívlač povrchovými nástrahami popermi je to, prečo sa sem vracajú i tí rybári, ktorí doposiaľ neprepadli čaru morskej prívlači. Cieľovou rybou je kranas obrovský. Stoštyridsať gramový poper hádžeme do vzdialenosti osemdesiat metrov a následne veľmi rýchlo navíjame za občasného trhnutia špičkou udice. Peter chytajúci na próve lodi je urastený chlap a lieta mu to skutočne ďaleko. Kranas má výborný zrak a iba rýchlo unikajúca nástraha po hladine ho dokáže vyprovokovať k útoku. Tento je neprehliadnuteľný. Voda sa rozšplechla do strán a ryba schmatla nástrahu v priamom prenose iba pätnásť metrov od lode. Ten kto nečaká takýto divoký záber, tak ako teraz Peter, ten musí byť ohromený jeho silou a následným prudkým únikom. I napriek tomu, že vidíte atak ryby na hladine, nikdy neviete v prvých chvíľach odhadnúť veľkosť súpera. Ťah v prvých minútach býva rovnako silný u veľkých či menších bojovníkov.
„To čo je?“ hovorí Peter a pomaly sa presúva s prednej paluby do zadnej časti lode, kde je lepší prístup na vylovenie ryby slučkou za chvost. Je to veľmi šetrný spôsob vylovovania, ktorý umožní rybu vrátiť späť do vody bez vážnejšieho poškodenia. Zdolávanie ide iba meter po metri a na rozhúpanej lodi, kde zábradlie siaha iba do poly stehien, je veľmi namáhavá záležitosť. Všetci netrpezlivo čakáme na prvý záblesk úlovku pod hladinou. Je to kranas, ktorý má po odvážení slušných sedemnásť kilogramov. Bojovník na pohľadanie. „Už som mal na udici aj halibuta“ – hovorí Peter „ale toto je skutočne extra trieda.“ „Good size (dobrá veľkosť)“ hodnotí úlovok Bandar, náš snedý kuchár zo Sri Lanky. A ja som v tú chvíľu nadobudol pocit, že z neho prehovorila jeho profesia a nie hrdosť lovca. Od tejto chvíle sa lov GT (názov kranasa v športovej terminológii) stal našou posiľovacou činnosťou číslo jedna. Boli chvíle, že sme na palube mali naraz aj štyroch, piatich GT a odrazu nemal kto fotiť, lebo všetci chceli pózovať so svojím úlovkom. Boli sme nútení urobiť z nášho kuchára lodného fotografa a postupne ho naučiť, že na fotografii musí byť nielen úlovok, ale i zbytok hlavy lovca a nie iba jeho nohy. Na tretí deň došlo aj na záverečnú vetu, ktorú píšem v katalógu pri tejto exotickej destinácii „dva mesiace pred zájazdom treba začať s návštevou posilňovne.“ Pri pokriku od kapitánskeho mostíka vyzívajúceho k popingu sa do prvej línie začali stavať iba Peter na špicu lode a Maťo, ktorý hádzal zo strechy. U všetkých sa objavili armádnou rečou povedané rany životných bitiek. Jedného boleli neznesiteľne kríže, druhého rameno, tretí si necítil tenisový lakeť a všetci dohromady bojovali s vrodenou lenivosťou.
Večerné zarosené pivo dalo zabudnúť na celodennú prívlačovú drinu. Na zadnej palube sa vytvorilo hniezdo unavených slnkom zmorených rybárov, ktorí nahodili kusy mäsa na ťažko, alebo na balón a začali hodnotiť prežitý deň. Jozef sedel vedľa Jozefa a obaja sa zamerali na boj proti vnútornému nepriateľovi. Rozhodli sa zlikvidovať (otráviť) červíka podomácky zhotoveným ovocným ekrazitom kalibru päťdesiatdva. Maťo a Peter rozostavili hliadky po krídlach a hypnotizovali špičky svojich udíc. Jožko po dvoch malých koralových rybách zdolal exportného šesť kilového red snapera, ktorého kapitán Ibrahim označil ako produkt na kuchynské spracovanie. Peťo napichoval na háčik čím ďalej väčšie sústa. Jemné potrasenie špičky udice a tiché zarapkanie multiplikátora predchádzali tvrdý zásek. Ohnutá udica dáva tušiť, že Jozefov snaper bude prekonaný. Malé šklbnutie a udica sa vyrovnáva. „Dočerta vypol sa“ nadáva Peter a obaja pozeráme do vody, kde sa má o chvíľu vynoriť prázdny háčik. Palubné svetlo spriehľadňuje vodu do hĺbky troch metrov a my zbadáme na udici zažratú hlavu s polovicou bezvládneho tela, pod ktorou sa objavila silueta dvojmetrového žraloka. Bleskovo vyhodnocujem situáciu. Záber. Zbytok ulovenej ryby. Žralok. „Peter rýchlo to spusti naspäť!“ skríknem a vidím ako napoly zožratá ryba klesá ku dnu. Tieň žraloka sa zvrtol a majestátne priplával k svojej koristi a opäť mizne v tme. „Sekaj!“ skríknem roztrasene. Peter navíja a po chvíli vyťahuje stočený koniec silónu. Pozerám naň neveriacimi očami. „Ty si tam nemal oceľové lanko?“ „Ach ja...(nepublikovateľná sebakritika)“ zaklaje Peter. Všetci sme na základe môjho ubezpečenia, že každy tvor v oceáne má ostré zuby minimálne v troch radoch, chytali na oceľové náväzce, len Peter to raz vynechal. Ihneď prezbrojil na najťažší kaliber a nič nenechal na náhodu.
Maťo je nenápadný, najmladší (18 r.) člen našej rybárskej úderky. Bez zbytočných slov a s kontrolovanými emóciami v tmavom kúte paluby potichu zdoláva rybu. Vyťahovanie ide veľmi ťažko, ale bez nejakých dramatických výpadov či zbesilých únikov. Jednoducho súper ešte netušil, že je chytený. Tmu tmúcu na boku lode presvetľujú kužele s čeloviek a ručnej halogénovej lampy. To čo sa vynorilo z hlbín nám vyrazilo dych. Dnový žralok chuva (Ginglymostoma cirratum) sa majestátne vznášal vo svetle reflektorov a mohutné prsné plutvy vyzerali ako krídla bojovej stíhačky. Čo v nasledujúcich štyridsiatich minútach predviedol Maťo, tak to bola ukážka nesmiernej trpezlivosti a odhodlania rybu zdolať samostatne napriek bolesti chrbta a rúk. Táto dvojica chodila z jednej strany paluby na druhú a späť. Pritiahnutie na desať metrov k lodi a následný únik dvadsať metrov od nej. Keď sa nám podarilo žraloka vytiahnuť na palubu ováciám a gratuláciám nebolo konca kraja. Dva metre desať bola oficiálne nameraná dĺžka zatiaľ najväčšieho úlovku výpravy. V ten večer sa nám podarilo uloviť ešte tri murény, s ktorých jedna mala dĺžku meter štyridsať. Pri fotení nám narobila riadne problémy. Jej hladké, klzké telo sa omotalo okolo ruky a človek mal pocit, že sa každú chvíľu vymaní zo zovretia a uhryzne.
V poslednú nočnú rybačku sa splnili aj Petrove predsavzatia: chytiť žraloka a chytiť rybu cez meter a pol. Dostal to ako darček dve v jednom. Jeho nočný úlovok bol žralok dlhý dva metre štyridsať. Táto stokilová ryba dala zabrať celej posádke. Slučku z lana urobili okolo napnutého silónu a za pomoci zmetáka ho navliekli za prsné plutvy žraloka. Nasledovalo zdolávanie podľa predlohy ťahal dedko repku. Lana sa chytili všetci, ktorí nemali v rukách fotoaparáty, alebo kameru. Keď sa vyvalil žralok na palubu okamžite dal vedieť, kto je pánom na parkete. Celá zadná paluba lode sa vyprázdnila a náš džentlmen nám predviedol ozajstný break dance. Pozaliezaní sme čakali kedy sa ukľudní, aby sme sa s ním mohli vyfotiť.
Zájazd sa blížil ku koncu a nám zostal nesplnený iba posledný bod programu uloviť plachetníka. Táto čerešnička na torte sa odfajkla na spiatočnej ceste vracajúc sa späť do Male. Brzda na mojej trolingovej udici sa z ničoho nič rozdrnčala. Nič nenasvedčovalo, že úlovok na konci udici je najrýchlejšia ryba na našej planéte. Žiaden výskok, ktorý je pre túto rybu typický iba dlhý únik bez možnosti zastavenia. Keď sme po prvýkrát uvideli vytŕčať dlhý ostrý nos nad vodou a vejárovito rozprestretú chrbtovú plutvu vedeli sme, že šancu na originálnu fotku s plachetníkom máme na ceste.
„Čo to mám za fľaky na rukách?“ pýta sa Roman po fotografovaní. „Myslíš takéto?“ Ukazuje mu Peter svoje vlastné, ale o číslo väčšie. „Chalani klídek, to mávajú niektorí alergickú reakciu na kontakt s kožou plachetníka.“ Usmievam sa s netajenou škodoradosťou. O chvíľu sa škriabem na rukách i ja.