Maledivy - Maledivy - Reportáže

Tohtoročný zájazd za maldivskými plachetníkmi a kranasmi začal netradične. Odlietame už v prvý januárový deň ešte z novoročným šampanským v krvi. V tom čase, kedy sa moji kamoši preberali zo Silvestrovskej zábavy, ja už som s mojimi priateľmi nastupoval na loď v maldivskom atole. Naša safari loď dlhá dvadsať metrov má šesť kajút v podpalubí a miesto klimatizácie mierne stuchnutý vzduch víria ventilátory. Malú miestnosť vypĺňa poschodová posteľ a dvere do sociálnej miestnosti. Každý z nás časom ocenil výhody vlastného „vécka“ a sprchy. Spoločné priestory prešli od minulého roka kompletnou prestavbou. Pribudla kajuta pre posádku, zriadila sa nová kuchyňa a z malej jedálne vznikla priestranná spoločenská miestnosť so samoobslužnou presklennou chladničkou.
Hneď po uvítacom nealkoholickom drinku začíname s prípravou udíc. Sme tu šiesti rybári, s ktorých už traja máme skúsenosti s rybačkou v tropických moriach, preto usmerňujeme kolegov, aby sme čím skôr spustili trólingové udice, pretože iba na nástrahu, ktorá je vo vode niečo chytíme. Za dvadsať minút už vo vlnách nadskakujú umelé chobotnice a vibrujú hĺbkové voblery. Bez dlhšieho uvažovania som vsadil na nástrahu vo farbe makrely. Už zo skúsenosti viem, že zábery prichádzajú najskôr tak hodinu až dve po vyplávaní, keď už nie je vidieť hlavné mesto a vôkol neho kotviace veľké zaoceánske kontajnerové lode. Navzájom si ukazujeme a schvaľujeme nástrahy, ktoré vyskúšame ako prvé na ťažkú popingovú prívlač, keď tu začujem v hluku lodného motora vzdialený zvuk pripomínajúci rapkanie brzdy. Vybieham na zadnú palubu a v diaľke vidím ešte vysokú kontrolnú vežu medzinárodného letiska. Je nepravdepodobné v tejto oblasti mať záber, ale čuduj sa svete moja trólingová udica je na doraz ohnutá a znovučičkého vrhacieho navijáku Daiwa Saltiga je vymotaná už tretina šnúry. „Fish, fish“ – kričím z plných pľúc na kapitána Ibiho. Rýchlosť akou uniká ryba nenecháva nikoho na pochybách, že sa jedná o iný level dravca na aký sme zvyknutý z našich priehrad. V tom momente sa nám hlavný hrdina predstavý v plnej kráse. Päťdesiat až šesťdesiat metrov od nás nám v piatich za sebou idúcich výskokoch zatancoval trojmetrový plachetník letný hit sezóny Gangnan style. To čo malo prísť ako vrchol každého maledivského safari na koniec, úlovok plachetníka, tak s tým my začíname a predpokladám, že ešte budeme zvyšovať tempo. S pod lode vyletel kúdol dymu, pretože Ibrahim riadne stupil na krk nášmu dieslovému motoru, aby natočil loď do smeru unikajúcej ryby. V encyklopédii uvádzajú, že plachetníky dosahujú až sto kilometrovú rýchlosť. Cievka navijáku utiahnutá na maximum by kľudne odolala ťahu dvadsaťpäť kilogramového závažia, no proti tomuto torpédu bola bez šance. Na konci úniku bola cievka taká horúca, že sa nedala na nej udržať ruka. Po dvadsiatich minútach od záberu je ryba tesne pri boku lode a Nasir s Ibrahimom zohnutí ponad palubu, s natiahnutými rukami sa načahujú za jej vyčnievajúci rašplovitým nosom. Záver boja je rýchly. Chalani ťahajú rybu za rypák a tá plieska chvostom o vodu, o loď a nakoniec o palubu. Nasleduje meranie a víťazné fotenie. Dĺžka dvestošesťdesiatjeden centimetrov a približne päťdesiat kíl, to sú parametre nášho prvého úlovku. Je to bomba.


Dovetok z katalogu: „ Tri mesiace pred nástupom na zájazd (Maldivské safari) začnite z návštevou posilovne“, nikto neberie vážne, ale každý si naň spomenie po hodine chytania s popperom na rozhúpanej lodi. Je to skutočne drina. Slnko páli, vy hádžete ťažkú nástrahu už po stýkrát a kranasy sú pravdepodobne až na opačnej strane zemegule. Všetci chytajúci na prednej palube sa postupne prestriedali, iba Peter loviaci úplne na špici lode vydržal neúnavne hádzať bez prestávky. Častokrát opakujem tým, ktorí sedia a nechytajú z lenivosti, alebo už nevládzu, že chytí iba ten komu pláva poper vo vode. Rozpálená žeravá guľa je na samom vrchole oblohy, z každého cícerkom leje pot a rozzúrené nástrahy nie a nie vydráždiť rybu k záberu. Vtedy sa rozostúpila voda a zaútočil „Pán kranas“. Tento útok neprehliadol žiaden z nás. Máme zaužívané, že ak je už ryba na udici, každý s ňou prejde bojovať do zadnej časti lode, aby ostatní rybári mohli pokračovať v chytaní. Ísť s ohnutým prútom pätnásť metrov popri boku lode uzučkým prechodom, keď vám zábradlie nesiaha ani po kolená, tak to pridáva na hodnote každého úlovku. Petrov kranas je plný sily a aj po pätnástich minútach zdolávania je hlboko pod vodou a to sa už do zadu so svojim ohnutým prútom tisne k nemu Laco. Ten si vybral slabšieho súpera a po chvíli už pózuje so svojím päť kilovým bluefinom. Peťov kranas si skutočne zaslúžil prírodovedný prívlastok obrovský. Patril medzi trofejné a jeho osemnásť kilogramov sa nám už na tomto výlete nepodarilo prekonať.

Pred obedom využívame čas na šnorchlovanie počas ktorého sme chytili pri hladine plávajúcu korytnačku a prinútili ju, aby nám zapózovala pre zopár exotických snímok. Chúďa, určite sme ju našimi rečami o korytnačej polievke vydesili na smrť, lebo pri fotení držala vytrvalo predné nohy nad hlavou v klasickej pozícii-vzdávam sa. Samozrejme, že sme ju pustili i keď náš indický kuchár s ťažko vysloviteľným menom Hjapan (alebo tak akosi), by si dal určite povedať. Tento malý usmievavý chalan varil výborne a dlho nezabudneme na jeho večeru, kedy sa podávali čerstvé kraby a langusty, ktoré nám naša posádka nachytala pri bariere koralového rífu.

Na ďalšie ráno bude určite dlho spomínať Juraj, lebo sa mu na troling podaril úlovok i v tejto zemepisnej šírke nevídaný. Pri stotridsaťdeväť centimetrovom wahoo (pelamida veľkoústa) vyzerali Braňove a moje ryby cez meter, smiešne malé.


Ibrahim vyberá každý večer pre kotvenie takú lokalitu, aby sme sa mohli naplno venovať nočnému rybolovu. Parkujeme na lepších aj horších miestach, ale v ten večer prišiel Ibi za mnou a sprisahanecky mi šepol do ucha "Peter, it is shark place"- čo znamenalo, že sme na tom istom mieste, kde sme minulý rok chytili troch žralokov, z ktorých najväčší mal dva metre štyridsať. Neskôr sme to miesto zaznačili do GPS-ka ako bod pod názvom Źraloky.

Slnko zapadlo za obzor, prenosný generátor nad hlavami neslušne hlasno poprdkával a my sme v svetle reflektorov pozerali na nočnú hladinu. Priamo pri lodi je živo až nadmieru. Drobné rybky sa tu sústredili do lúča prechádzajúceho pod vodu, neďaleko v šere zas vidieť loviace sépie a do noci pláva dvojmetrový had, ktorý uniká kužeľom svetla z našich čeloviek. Takého bobríka odvahy ešte nevymysleli, pre ktorého by som riskoval nočné kúpanie, ale rybačka začala super. Vlado vyťahoval jednu rybu za druhou, všetko také typy, o existencii ktorých sme ani nechyrovali. Určite boli jedovaté, alebo aspoň nejedlé, keďže Násir sa ich rukou ani nedotkol, ale kliešťami ich vypínal priamo nad vodou. Vtedy prišiel môj čas. V priebehu hodiny som vytiahol dvoch metrových útesových žralokov a jedného som stratil pri zdolávaní.

Každý chvíľku ťahá pílku a rada prišla na Petra. Po neudržateľnom zábere, kedy sa mu ryba dostala do koralov a odtrhla sa i s oceľovým náväzcom, už druhú rybu ku dňu nepustil. Vytriešťame oči do tmy v napätom očakávaní, čo to ťahá za obludu. A veru, nebola to žiadna sranda, keď sa na hladine objavila raja trňucha o veľkosti prednej kapoty na aute. Naši čierni chalani vylovili parybu hákom, dosť šetrne na to, aby po rýchlom fotení, putovala späť do vody a ticho odplávala.