Egypt - Rudé moře - Reportáže

Na tretí deň priniesol Negrashi mapu južnej časti Červeného mora, práve tú oblasť, ktorou sme sa teraz plavili. „Je to najlepšia mapa v celom Egypte“- vyhlásil s hrdosťou v hlase a zabodol ukazovák do miesta kde sme sa pravdepodobne nachádzali. Hneď pod prstom sa tiahla tenká priamka naprieč pobrežím až do hĺbky červeného mora. Popis v angličtine hlásil: Územie je v jednaní medzi Egyptom a Sudánom. „ Ty Negrashi, ale veď my už sme na hranici zo Sudánom“ – podotkol Peter skláňajúci sa nad mapou. Egypťan pozrel do mapy a odsunul ju na bok. „To nie je dobrá mapa, hranice sú ešte veľmi ďaleko“ - a vytiahol tablet s mapou so satelitu, ktorá neponúkala žiadnu čiaru so sporným územím.

Rozhodli sme sa s mojím priateľom Zdenkom rozšíriť portfólio našich rybárskych zájazdov o destináciu dobrého morského rybolovu v relatívne v rýchlo dostupnej oblasti Červeného mora v najjužnejšej časti Egyptu. Po štvorhodinovom lete z Viedne pristávame na letisku v Marsa Alam a odtiaľ sa premiestňujeme autom ďalej na juh cestou popri pobreží. Táto oblasť Egypta určite patrí medzi menej navštevované hoc na každom kilometri je vidieť rozostavané veľké hotelové rezorty, alebo menšie turistické či potapačské základne.
Milo som bol prekvapený organizáciou nášho výletu hneď od nášho príchodu. V letiskovej hale nás už čakal chlapík so zakúpenými vízami, ktoré nám nalepil do pasov a vypýtal presne iba tú čiastku, ktorá bola vytlačená na cenine. Bez dlhého otálania nás odovzdal ďalšiemu mužovi, ktorý nás vo svojom minibuse priviezol po dvoch hodinách jazdy do prístavu, kde sme sa zvítali s našimi budúcimi partnermi. Skvelé!


Nasledujúce dni bol plán akcie jasný. Materskú loď, na ktorej sa budeme stravovať a spať doprevádza veľký motorový čln, ktorý je priamo stavaný a zariadený na všetky spôsoby morského rybolovu. Môžu z neho popovať (ťažká povrchová prívlač) jigovať (veľmi rýchle pilkrovanie) a trolingovať dvaja, ale aj štyria vzájomne ohľaduplní rybári a to my sme.
Ráno, keď po prvýkrát nastupujeme do člnu si uvedomujem dve veci. Silný vietor, ktorý nás prinútil silnejšie si utiahnuť pracky na šiltovkách a opar, ktorý jemne zakrýval nebo. Nebol to opar z vlhka ako po letnom daždi, ale priehľadný závoj z piesku, ktorý ako púder zakryl jasnú tvar slnka nad pevninou. Až teraz som pochopil, prečo sme v maily dostali upozornenie, aby sme si zobrali do Afriky okrem plaviek aj niečo s dlhým rukávom a nepremokavý odev do člna proti vodnej triešti vĺn.

Rybačka môže začať. Čln vyrazil do útoku. Už po piatich minútach jazdy vo vlnách, kedy sme síce mali oblečené nepremokavé obleky či plášte, ale nikto sa nezapol až ku krku. Teda pardon, okrem našich dvoch egyptských sprievodcov. Slaná voda nám zatekala poza golier a vytekala spodkom nohavíc. Zdenek, ktorý si plášť neobliekol vôbec, mal na sebe prilepenú firemnú košeľu a razom sa stal favoritom na „Mr. Mokré tričko“. Do toho zaznel Negrashiho povel – „Hádžte!“ Bol som mokrý ako myš, štípali ma oči od morskej soli a vo svojom zelenom šuštiakovom oblečku som vyzeral skôr ako vedúci zemiakovej brigády než ako šťastný rybár. Všetci sme stáli široko rozkročení popri okrajoch člna váhajúc, či sa pustiť konštrukcie lode a vydať sa na pospas vlnám. Urobil som „kroksunkrok“ a v tangovom rytme dva kroky dopredu a jeden vzad som švihol udicou, čo mi sily stačili. Bolo mi úplne jedno kde poper dopadol, išlo mi iba o to, aby som priateľom ukázal, že to len tak hneď nevzdám. Vlny boli také vysoké a nepredvídateľné, že nebolo času ani na morskú nemoc. Odprisahal by som, že to vzdáme po prvej štvrť hodine. Mýlil som sa. V člne sa stretli štyria šialenci, ktorí boli navzájom tak prepojení, že to muselo pokračovať. „Keď chytá Peter, ktorý ma problémy s chôdzou aj na pevnej zemi, tak to musím aj ja vydržať!“- myslel si Zdenek. Ja som zas bol presvedčený, že Zdenek vie čo robí a tak som hádzal jak divý. Druhý Peter chytal po vzore nás dvoch a jeho brat Vlado, ktorý je viac poľovník ako rybár a na mori bol prvýkrát, ten bol presvedčený, že takto má morská rybačka vyzerať a hádzal tiež o stošesť.
Vtedy nás to začalo baviť. Špliechajúce popery si prerážali cestu medzi vlnami a často nám mizli z dohľadu, ale prudký útok kranasa bol neprehliadnuteľný. Ihneď po Zdenkovom záseku sa ryba rozbehla smerom do vnútra koralového rífu. Egyptský kapitán člnu pridal plyn a ten sa rýchlo vzdialil od plytčiny. Toto malo za následok zdvojnásobenie sily na udicu a brzda navijaka začala nekontrolovateľne zavíjať a my sme len vytriešťali oči, akou silou sa ryba tlačila do bezpečia úkrytu. Po krátkom boji sa prepružená udica vyrovnala. Zdenek vytiahol poper z vody a my sme skonštatovali, že ryba vyrovnala hák, na ktorý by sme sa nebáli zavesiť aj poklop z kanalizácie. Po krátkej dišpute, či je vhodné po záseku prudko vyraziť s člnom na otvorené more a tým zmenšiť uhol, pod ktorým je ryba zdvíhaná od ostrých korálových hrán, sme sa zhodli aspoň na jednej veci, tieto ryby sú bojovnejšie ako na Maledivoch. Určite to je spôsobené väčším obsahom kyslíku vo vode, ktorý je tam rozpustený vo veľkom množstve, vďaka chladnej vode a burácajúcim vlnám. V priebehu pol hodiny vyťahujeme prvého kranasa a jednu barakudu. Úlovky majú od štyroch do päť kilogramov a nie sú ničím výnimočné. Šokujúce je iba to, že na ulovenie týchto dvoch rýb sme stratili dohromady päť nástrah. Ak nerátam stratu popera pri nahodení, kedy si Vlado nevšimol poškodenú šnúru, tak všetky ostatné nástrahy sme utrhli povediac rečou klasika „v ľútom boji s nepriateľom“, čo v našom podaní znamená, „posrali sme, čo sa dalo“. Vo finančnom vyjadrení vzhľadom k cenám nástrah, môžem iba podotknúť- „ zaznamenali sme značný prepad na burze“ . Je neuveriteľné, že v takomto počasí, kedy je more veľmi rozbúrené a nástrahy sa nám nedarí viesť medzi vlnami podľa našich predstáv, máme toľko rýb na udici.
„Zmena disciplíny“- povedal Negrashi, „zmeníme miesto a ideme jigovať, OK?“. Tak na tento moment sme čakali spolu s Petrom a Vladom. Už doma sme sa dohodli, že sa musíme naučiť od Zdenka ako skutočný jiging vyzerá. Teoreticky je to disciplína, pri ktorej tenký dlhý pilker (150-300 g) spúšťate do hĺbky šesťdesiat až deväťdesiat metrov a krátkou pevnou udicou (160cm, 300-500g) ho rýchlo vyťahujete. Potiaľto to vyzerá stále ako sranda. Nič náročného. Lenže rýchlo vyťahujete, znamenalo v Zdenkovom prevedení tri kmity špičkou udice za sekundu a ľavá ruka urobí pri každom nadvihnutí udice jeden otoč kľučkou navijaku. Takto makáte asi pol minúty, kedy sa nástraha dostane do polovice vodného stĺpca a vy následne bez otáľania otvoríte preklapač navijáka, aby jig rýchlo klesal na dno. Hneď po dopade bez prestávky opäť navíjate. Správny rytmus pri „speed jigingu“ je vtedy, keď sa vám okolo navíjanej šnúry robia bublinkyna hladine a kmitajúci rybár s udicou pod pazuchou pripomína šijaciu mašinu Jigmaster. Keď som si do teraz myslel, že ťažká prívlač- poping je drina, tak speed jiging je šprint na kyslíkový dlh, kedy vám už oči vyliezajú z jamiek a na jazyku cítite sladkú chuť infarktu. Vtedy príde zvyčajne milé povzbudenie od suseda rybára- „Zrýchlim, zrýchlim, nezastavujem!“ – tak toto počúvať bude určite poľahčujúca okolnosť pri jeho zabití.
Pri predvázacej ukážke Zdenka ako má správny jiging vyzerať sa zrazu jeho krátka udica zastavuje a jeho telo sa prehýba do oblúku, ktorého koniec je špička prútu pod člnom. Brzda bzučí v dlhej pesničke a ryba na konci udice je k nezastaveniu. Všetci traja pozorujeme rybára a vyberáme fotoaparáty. V boji má raz na vrch ryba, raz rybár. Po chvíli sa v hĺbke zjaví hnedé telo ryby. Zatiaľ netušíme, čo to môže byť. Negrashi sa nahýňa cez okraj člnu a rukami vyťahuje za chvost rybu, ktorú vidím po prvýkrát. Je to druh kranasa nazývaného Amberjack. Krásna ryba, rovných štrnásť kilogramov. Peter ešte plný adrenalínu z predchádzajúceho pozorovania boja spúšťa jig a po jeho dopade na dno, pocítil prudký útok. Situácia sa opakovala na vlas rovnako. Iba z útočníka sa po desiatich minútach vykľula makrela kráľovská. Nádherná, dvanásť kilová ryba, ktorej dokonalosť sme obdivovali ešte večer, tento krát na tanieri. Skutočne nemala chybu.

Ak vám niečo na materskej lodi chýba, ale neviete kde to je, tak sa kričí meno Abu Karin. Tento malý, nenápadný, nesmelý a hlavne pracovitý Egypťan je pokladom celej posádky a majiteľov lode. Už ráno po vykuknutí z kajuty ho vidím v pohybe. Pomáha kuchárovi pri varení, kapitánovi pri kotvení a nám pri všetkom, na čo si spomenieme. Neviete akú dĺžku má Suezský prieplav? Nevadí, zakričíte Abu Karíííín a ten o chvíľu pribehne s odpoveďou, lebo sa pri Sueze narodil. Máte pocit, že v prenosnej chladničke už nie je pivo, alebo nemôžete nájsť špáratká. Abu Karííín! A pivo a špáratká sú na stole. Už viem, že keď budem posielať ľudí na zájazd moja prvá otázka bude, či je Abu Karin v posádke a až po tom sa spýtam, či je voľný termín, ktorý si objednávam.

Každý deň pred obedom, kedy materská loď kotví v závetrí rífu, chodíme sa šnorchlovať popri korálovej bariére. Voda je chladná, lebo Červené more ešte také býva v prvej polovici marca, ale to, čo je vidieť pod morskou hladinou je úžasné. Viditeľnosť je do hĺbky pätnásť metrov a to nám zabezpečuje nevšedné objavy. V stenách a jaskyniach korálov sa to hemží životom. Videli sme žraloka, raje, murény a všade prítomné kŕdle koralových rybiek. Je to skutočne podmorský raj.

Na štvrtý deň, kedy som sa rozhodol stráviť poobedie spolu s Vladom pri oddychovom trolingu na materskej lodi, bol na našom člne chytený najväčší kranas na poping. Pätnásť kilogramov rybacích svalov dalo pri zdolávaní Petrovi riadne zabrať. Vravel, že už bol na konci so silami, ale ja viem, že kde končí už aj AC Miláno, tak tam Kysučania len začínajú. Počas trolingu sme na hĺbkové voblery v pohodlí kožených sedačiek s pivom a kolou v ruke bez problémov zdolali dvoch tuniakov a jednu zubatú barakudu.

Nenávidený (to len akože), ale úspešný jiging nás počas výpravy odmenil viacerými tuniakmi, z ktorých bol najväčší Petrov. Vážil dvadsaťdva kilogramov. My sme sa potešili trofeji a fotkám, ale naša egyptská posádka neskrývala ani kulinársku radosť. Každý deň sme boli po večeri takí zbití z celodennej rybačky, že chuť nahodiť kus filety z ryby naťažko mal iba Peter. Oplatilo sa. V posledný večer mu mäso zožrala stošesťdesiat centimetrová muréna, ktorej vylovovanie a odstraňovanie háčika prebiehalo za prísnych bezpečnostných podmienok. Peter totiž získal skúsenosť s ostrými zubami ryby už na doobedňajšej rybačke. Na poper chytil morskú ihlu, ale nie takú, na aké som bol do teraz zvyknutý, vo veľkosti ihlíc na pletenie, ale riadnu stodesať centimetrovú dlhú rybu, ktorá len raz mykla hlavou pri fotení a prehrýzla mu náprsné vrecko košele a poranila ruku i cez plátenú rukavicu. Poslednej rybe výletu, muréne, sme nakoniec darovali život a tým zdárne ukončili našu prieskumnú výpravu, ktorá bola základom pre budúce organizovanie rybárskych zájazdov na juh Červeného mora.

P.S.
Musíme sa ponáhľať domov. Jeden z chodov záverečnej večere na lodi bola pochúťka z mušlí hviezdnatiek a tá má vraj silné afrodiziakálne účinky. Však už tušíte kto nazbieral tieto lastúry? Abu Karin.