Maledivy - Maledivy - Reportáže

Jurajovi plachetník vyrovnal trojhák. „Jankááá poď mi pomôcť!“- kričí na ženu a zo škatule vyberá nový maxi hák. O chvíľu sa z vnútra lode ozve bolestný výkrik. Hlavy manželov sa klaňajú nad nalakovaným ukazovákom, ktorý je durchom- durch prešpikovaný hákom. Nastáva totálny chaos. Päť zdesených chlapov začína zmätene pobehovať, prekrikovať sa a preciťovať Jankinu bolesť. Násir chytil moju ruku a zakrýva ňou oči poranenej. Nad jej prstom sa zletelo trojo klieští. Jediný plachý úsmev si pri zákroku zachovala poranená Janka: „Už viem, prečo nemôžu chlapi rodiť lebo sú vhodný len na oslavu úspechov.“

Z oblohy padajú tony vody. Poldecové kvapky splývajú v olovenú záclonu zakrývajúcu nebesia. Čakám moju tretiu skupinu a neverím, že v takejto tropickej búrke môže niekto pristáť na takom malom ostrovnom letisku aké je tu na Maledivách. Ruská letecká škola však nepustí. Lietadlo z Moskvy dosadlo na čas a medzi poblednutými tvárami pasažierov vyhliadam tubusy z udicami, ktoré vždy odlíšia bežných plážových ležiakov od dobrodružstva chtivých klientov našej cestovky.

Vrúcne vítam novú päťčlennú partiu a aby som ich nabudil spomeniem zopár zážitkov s predchádzajúcich dvoch výprav. Po prvýkrát budeme mať medzi nami ženu. Chvála bohu rybárku. Som veľmi zvedavý, ako na túto krásnu mladú Slovenku zareaguje naša moslimská posádka. Predpokladám, že Janka tak ako je zvykom u našich európskych žien, odhalí viac ako je očný priezor v oblečení moslimských anonymných diev. Neskôr som bol milo prekvapený profesionálnym prístupom celej našej posádky. Oslovenie „madam“ mi pripadalo veľmi zdvorilé a komunikácia úplne prirodzená.
Ferka príroda neobdarila bujnou hrivou, ale za to mu nenadelila ani veľa pigmentu. Zarytý nefajčiar si od nás hneď po príchode na palubu lode vypýtal strieborný alobal z vnútra cigaretovej škatuľky a prilepil si ho na nos. Na hlavu si nasadil klobúk, na ktorom bol zozadu „zicherkami“ prichytený kus plátna a takto vystrojený plantážnik bol pripravený na lov rýb.

Na predchádzajúcich výpravách sa za tri až štyri hodiny popingovej prívlače chytilo zvyčajne sedem až osem kranasov. Toto množstvo som považoval za štandard. No to, čo nasledovalo pri prvej zástavke ma šokovalo. Doma, keď klientom rozprávam v rámci informácií o zájazde, že hádzanie stoosemdesiat gramovým poperom na rozhúpanej lodi do vzdialenosti až osemdesiat metrov a následné veľmi rýchle navíjanie z občasným pomykaním je disciplína, ktorá unaví aj hustého chlapa. Zvyčajne si o tom všetci myslia svoje, ale keď príde isté k istému, začínajú postupne hrať pauzovaný mariáš (každý chvíľku oddychuje). Už po prvom hode si niektorí vyberajú prestávku, ale chytiť rybu môže len ten, komu pláva nástraha vo vode. K tejto skupine bol rybársky bôžik veľmi naklonený. Čo rana, to gól! V priebehu troch hodín bolo na palube už odfotografovaných osemnásť kranasov (GT)!!! s hmotnosťou od päť do pätnásť kilogramov. Zdolávanie ktorejkoľvek z týchto rýb sa nedá zvládnuť za menej ako štvrť hodinu. Bol to jednoducho koncert v ktorom si zahrala svoj part aj naša Janka.
Večer sme zakotvili pri atole ukončeného malým piesočným ostrovčekom na pobreží ktorého sme sa boli okúpať. Pri šnorchlovaní som narazil na skupinku rají, ktoré som svojim pohybom vyplašil. Z pomalého vznášania presedlali na zbesilé poletovanie a po pár sekundách zmizli v hlbočine.

Nočná rybačka bola očarujúca i napriek tomu, že neďaleko nás zaparkovala nejaká domorodá rybárska loď, z ktorej bolo po celú noc počuť hluk agregátu na výrobu elektrického prúdu. Počas zotmievania boli zábery sporadické. Z času na čas niekto z nás zasekol jednu z množstva korálových rýb, ale ozajstné rodeo začalo až s príchodom noci. Rybársku divočinu odštartoval Fero, ktorý na kúsok mäsa vytiahol piesočného žraloka cez meter päťdesiat. Hneď za ním zdolal Ondro murénu a Juraj, ktorý nahodil na plavák, za ktorý mu slúžil detský balónik, zasekol malého žraloka modrého. V okolí lode to vrelo. S čelovkou osvetľujeme množstvo sépií loviacich rybí poter pri hladine. Na tie zas poľujú barakudy a toto je Rišova parketa. Na vobler vo farbe makrely chytá jednu zubatú barakudu za druhou. Vtom začujeme úder do zábradlia a na palube lode sa nadhadzuje lietajúca ryba s rozbitým raťafákom. Neskutočné. Prvýkrát držíme v rukách potvoru, ktorú dennodenne sledujeme vyletovať z vody a plachtiť vzduchom aj sto metrov. Tejto prekrásnej rybe slúžia za krídla jej veľké prsné plutvy. Richard, ktorý vláči na prove lode, cestou k nám nazbieral štyri kusy malých baby-sépií, ktoré vyskočili na palubu a bez problémov prekonali metrový výškový rozdiel od hladiny. Janka s Ondrom medzičasom chytili zopár červených snaperov, ktoré Sadis ihneď spracoval pre kuchyňu. Divotvorná noc pokračuje. Fero, ktorý ma striedal v jigingu po dvoch chytených rybách, vždy nasvietil čelovkou fosforeskujúci pilker a spustil ho do vody. Už pri klesaní nástrahy pocítil na prúte ataky rýb. Prudko zasekol a nástraha vystrelila na hladinu mieriac si to do rybárovho čela. Ten si chránil hlavu rukou, ale jednohák na šnúrke sa mu zaboril do predlaktia až po očko. Jurajov operačný zákrok bol rýchly a skoro bezbolestný. Mal už rutinu chirurga z rána, keď sa v obdobnej situácii z háčikom v prste ocitla jeho manželka.

Ráno vyrážame na troling. Za loďou ťaháme chobotnice s rybacími filetami a hlboko potápivé voblery. Juraj ako vždy po raňajšej kávičke ide na KNK (krátku návštevu kajuty) a situácia sa opakuje ako v predchádzajúce ráno. Jeho udica sa začne ohýbať a multiplikátor škrečať. „Jurííí“- kričí Janka na manžela pokiaľ ja už vyťahujem jeho udicu z držiaka. S podpalubia je počuť dusot vyplašeného slona. Stotridsaťpäť kilov chlapa sa valí cez jedáleň. „Tak jak včera, zas si si pres... záber!“- zvestuje mu žena. „Včera to bol plachetník a ščul ešče nevím!“- brýzgne mu do očí rýdzou trnavčinou . Podávam mu udicu na konci ktorej už skáče zlatomodré dorádo. Nádherná ryba na fotenie len nie v Jurových rukách, lebo u neho aj táto metrová ryba vyzerá smiešne malá.
Troling pokračuje. Richard je typ rybára, ktorý málo čo necháva na náhodu. Ako prvú nástrahu zavesil na udicu chemlonový cop, ktorý sa bohužiaľ pri vyťahovaní z vody obtrel o výfuk lode a dostal mastný čierno olejový melír.
Neskôr hlbokopotápivý vobler mení za trojdielny povrchový a to bola tá správna voľba. Razantný zásek a ešte jeden pre istotu, po ktorom nastáva zbesilý únik ryby a nám je všetkým jasné, že ide o plachetníka.
Preskočím dvadsať minút boja, v ktorom sa ryba s rybárom navzájom preťahovali. Ryba asi desať metrov od lode predviedla delfínie skoky na chvoste a po chvíli ju Násir s Ibrahimom vytiahli za nos na palubu. Z plachetníka poopadávali prisatí rybí lodivodi, prísavníci, ktorý prilepený na tele hostiteľa ho sprevádzajú, v dobrom i zlom. Hneď po dofotografovaní sa s úlovkom som si všimol na Richardovi červené fľaky. Alergická reakcia na sliz z plachetníka bola všade tam, kde sa Rišo dotkol ryby. A môžem povedať, že sa s ním objímal a maznal statočne. Neskôr sa malé ružové fliačiky stali veľkými a páliacimi, tak nám nič iné nezostávalo, len milého lovca postriekať pantenolom ako s hasiacim prístrojom. Hold veľké víťazstvá si žiadajú i veľké obete.

Štvrtú noc sme zakotvili na domovskom ostrove kapitana, aby sme doplnili zásoby úžitkovej vody. Dostalo sa nám nezvyčajnej cti od Ibrahima, ktorý nás pozval na návštevu svojej moslimskej rodiny.
Kráčame po nábreží ostrova a zdravíme húf detí, ktoré sa hrajú s loptou. Domčeky na ostrove sú malé, murované a pred každými dverami je naukladaná hŕba sandálov. Mám drobné šveholenie v žalúdku, aby sme ako pozvaní hostia neurobili nejaké faux paux . Ibrahim zastal pred modrou železnou bránkou zasadenou do betónového plotu. Dvorček malý ako dve dlane, skoro celý vypĺňa veľká čierna plastová nádoba na chytanie dažďovej vody zo strechy domu. Po tichu sa vyzúvame a vchádzame priamo do obývacej miestnosti. Skromný nábytok, uprostred jedálenský stôl plný všakovakých dobrôt a veľký farebný televízor na ktorom práve išli správy CNN. Ibrahimove dve dospievajúce dcéry hodili na nás plaché úsmevy a zmizli v kuchyni. Tam, kde by Slováci ponúkali už druhý kalíšok slivovice, tak tu my sedíme pri tom istom čaji a nenutene konverzujeme. Ochutnal som zo všetkého, čo bolo prestreté. Zaprisahal by som sa, že malá gulička niečoho bude sladká, no bola štipľavá ako ďas a to, čo som odhadol ako placku z mäsa bol zas prazvláštny zákusok. Fotíme a filmujeme bez problémov. Dievčatá chystajúce sa na druhé kolo večerného vyučovania nás prekvapili výbornou angličtinou. Pochopil som, že som veľmi ovplyvnený médiami a v podvedomí som si vybudoval odstup od moslimského sveta ale návšteva Ibrahimovej rodiny bola nielen zaujímavým, ale aj milým spestrením večera.

Dni ubiehali veľmi rýchlo a na palube sa ocitol posledný kranas. Vtedy zazneli pamätné Rišove slová-„Tohto beriem!“. Pozriem na neho a pýtam sa – „To ako, že beriem, myslíš tým, beriem k nám do kuchyne?“. „Nie, toho beriem domov!“. „No, to bude težká písemka!“- krútim neveriacky hlavou. Vtedy sa Richard zohol a s malými prestávkami čupel tri hodiny a odmäsoval rybu. Keď už zostala len koža, ktorá sa dala poskladať ako froté uterák zakončená gebuľou so smutným výrazom nastal problém ako toto zakonzervovať. Vtedy sme spôsobili traumu našej posadke. Dve fľaše whisky, ktoré na moje úpenlivé prianie horko- ťažko prepašoval Ibrahim na palubu z hotelového rezortu, riskujúc tým problémy s políciou a Alahom, Richard bez váhania vylial do vedra používaného na umývanie podlahy a namočil do nej bývalú rybu. Odhliadnuc od ceny whisky, zdal sa tento počin nekresťanský aj nám. My ostatní sme si do batožiny pribalili iba zopár mušlí a úlomkov z odumretých koralov, aby nám doma zapadané prachom vždy pripomínali, kde sa raz určite musíme vrátiť.