Maledivy - Maledivy - Reportáže

„Tak Maledivy, hovoríš!“ - opakuje mama a pozoruje ma nedôverčivo. „Jasnačka, sme šiesti!“ – hovorím a ďalej sa venujem baleniu mojich rybárskych prútov.
Od môjho priateľa a partnera Zdenka som dostal ponuku na týždenné rybárske safari . Lov rýb medzi atolmi a rífmi korálového súostrovia Maledivy . Táto lákavá ponuka bola obsadená po oslovení prvých potencionálnych záujemcoch.
Let po trase Viedeň- Dubaj- Male nám zabezpečila letecká spoločnosť Emirates. Môžem ju všetkým doporučiť. Výborný servis a luxusné vybavenie lietadla vám spríjemnia a relatívne skrátia dlhý let. Po odlete zo studenej a usoplenej Viedne nasleduje po šesťhodinovom lete očumovacia prestávka snobského dubajského letiska a odtiaľ pokračujeme a následne po štyroch hodinách pristávame slnkom zaliatom tropickom Male.

Všade inde ma na letisku čakal autobus, taxi, alebo priatelia na aute, iba tu stojí pred letiskovou halou veľký čln, ktorý nás zavezie na našu materskú loď. Prvý pocit na palube bol asi u každého rovnaký, čo najrýchlejšie sa vyzliecť, najlepšie i z kože a piť a piť. Tepelný šok je vyrovnaný za dvadsať minút. Každý sme obsadili jednu kajutu, v ktorej je poschodová posteľ široká ako riadne manželské lôžko. To je milé. V kajute mám dvere, za ktorými je moja vlastná kúpeľňa, WC a hlavne sprcha. To je super. Stuchnutú vôňu podpalubia rozháňam ventilátorom. Plavba sa môže začať.
Ibrahim (aké iné meno tu už môžete čakať) náš trvale opálený kapitán vyráža plnou parou vpred. Nabáda nás, aby sme čím skôr spustili udice na troling, lebo nás čaká niekoľko hodinová cesta do vybratého loviska v jednom z atolů severně od Male. Tento systém trolingu mi tak trochu pripomína systém lovu Big Game Fishing, ktorý som zažil na Floride pri love plachetníkov a dorád, iba s tým rozdielom, že tam sme na jachte dostali do rúk kompletné udice a nástrahy a všetky pohyby za nás robili dvaja mládenci, ktorých sme mali v cene jachty. Teraz sa od nás chcelo prakticky všetko. Skompletizovať udicu s multiplikátorom a naviazať koncový náväzec z hrubého silonu, alebo oceľového lanka. Zvládli sme. Vybrať vhodnú nástrahu pre troling a upevniť ju na koniec udice. I to išlo poľahky. Veď nemáme veľmi z čoho vyberať. Pustiť udicu do vody a ťahať za loďou trasúci sa hĺbkový vobler zvláda tiež každý, až nato, že nám chýba presvedčenie, že skutočne to čo robíme, robíme aj správne. Jadi (tak som si aspoň zapamätal meno, malého kučeravého plavčíka na prvé počutie), nás po hodine plavby zvoláva k prestretému stolu. Všade okolo kuchyne sa šíri vôňa kari. Pach tohto korenia nás chytil pod krk hneď pri prvom stolovaní a pevne nás zvieral až do poslednej večere.
Kari sa stalo neodlučiteľnou súčasťou safari a mám strach, že jeho vôňu budem cítiť i pri prezeraní malebných azúrových zákutí ostrovov na fotkách, či DVD.
Ibrahim nás poobede upozornil, že sa budeme plaviť cez oblasť, kde neočakáva veľa záberov. Preto sa rozliezame po lodi a ja s Milošom sadáme do rozkladacích kresiel na prednej palube a hypnotizujeme obzor splývajúci v diaľke s oblohou. Trieštiace sa vlny o próvu lode nám z času na čas chrstnú spŕšku morskej vody do tváre. Chytáme bronz a čakáme jeden na druhého, kto prvý premôže svoju vrodenú lenivosť a skočí do podpalubia pre opaľovací krém. Slnko nečaká. Večer máme spálené raťafáky tak, že aj staničný opilci blednú závisťou nad ich sýtočervenou farbou. Odrazu sa Miloš vzpriamuje v kresle a jeho odstávajúce radary nasmeruje po vetre. Zrevané slovo „záber“ – už kričí poskakujúc popri zábradlí lode. Rýchlo ako sa len dá sa dokníšem na zadnú palubu. Trvalo to asi dlhšie, ako prečítanie tohto deja, lebo vzadu už štyria naši kamaráti držia udice a bezmocne sledujú rýchlo sa odvíjajúcu pletenú šnúru z cievok. Zotrvačná rýchlosť spomaľujúcej lode a prudký únik rýb, to všetko sa premieta do napnutej tvrdej trolingovej udice. Je to náš prvý štvorzáber a nikto si netrúfneme odhadnúť, čo to je za ryby a aké sú veľké. Po dvadsiatich minútach boja sa nám podarilo zazrieť prvé strieborné výboje mihajúce sa pod morskou hladinou. Ryba prudko uniká popri boku lode, aby sa v zlomku sekundy zvrtla a zmizla v temnej hlbine. Stále netušíme meno bojovníka. Po niekoľkých minútach Jadi vylovovacím hákom postupne vyťahuje štyri strieborné torpéda. Našim prvým úlovkom je tuniak bonito. Podľa sily odporu a dĺžky zápasu odprisahal by som, že ryby majú aj dvadsať kilogramov. V skutočnosti sú všetky štyri vo veľkosti od troch do štyroch kilogramov. Silu tuniaka si človek uvedomí až pri jeho zdolávaní. Nasleduje krátke fotenie a potom už ryby prepadajú v prospech kuchyne. Tí, čo poznajú tuniaka iba z konzervy s prívlastkom – v oleji, by boli určite tak milo prekvapení ako ja. Náš prvý úlovok chutil na večeru znamenite i napriek prílohe kari ryže.

Na noc sa ukotvujeme pri neďalekom opustenom ostrove a začína ďalší druh rybolovu, ktorý je nám notoricky známy – naťažko. Sto gramové olovo a kus mäsa spúšťame do päťdesiat metrovej hĺbky priamo pod loď. Po chvíli medzi nás prichádza Martin a začína si kompletizovať udicu. Cez očká prevlieka dvanástku silon. „To nemyslíš vážne“ – hovorí Ľubo a chichúňa sa pod nos. Vtom momente sa zatriasla špička mojej udice a následne sa štyridsaťkilová šnúra začala zbesilo odvíjať do oceánu. Zásek sedí a my čakáme, čo sa bude diať. Prvotný ťah cez brzdu navijaka je teraz a i pri ďalších záberoch neuveriteľne divoký. To napätie, keď je prekonaný tento šialený odpor a udica zostane nemo stáť v chvejúcom sa oblúku, to je rozhodujúce, či sa vám rybu podarí pomaly vypumpovať na hladinu, alebo vám odhryzne náväzec, či sa jednoducho vypne. Martin zhodnotil situáciu pred sebou a končí s prípravou udice. Presedlal na ťažký kaliber a začal pripravovať tristo gramovú udicu, ktorú používal cez deň na poppingovú prívlač. Medzi tým som zdolal štvorkilového červeného „snappera“, ktorý sa tvarom tela veľmi podobal na naše ostrieže.
Nočná rybačka je úžasná. Nikdy netušíme, čo sa nám z vody podarí vytiahnuť. Natešený Miloš ukazuje Ibramihovi jeden zo svojich úlovkov trasúci sa na udici (inak bola to krásna pestrofarebná ryba). V momente, keď ju chce chytiť rukou, aby jej vytiahol háčik, Ibrahim začne kričať- „ Nechytať, nechytať plutvy sú jedovaté, strašná bolesť!“ Z Milošom na seba letmo pozrieme a nič nehovoriac mi ukáže tri prsty. Veru tak. Toto je už tretia rovnaká ryba, čo sme chytili a zakaždým sme je stískali v rukách. Pripísali sme si ďalšieho bobríka za odvahu (a či za blbosť?).
O chvíľu Ľuboš s Martinom vyťahujú dvoch žralokov. Ten väčší má niečo cez meter a nenormálne sa mece na palube. Náväzec od šnúry je ihneď prehryznutý. Neviem, či majú naši čierni priatelia väčší strach, alebo viac rozumu ako my, ale k žralokom sa moc nehrnú. Chalani si svoje úlovky chytili za chvost a pod brucho a ja ich rýchlo fotím. Asi fakt bude lepšie ak ich rýchlo pustíme. Na záver večera Miloš vyťahuje ďalšieho červeného snapppera, ktorý pri odstraňovaní háčika urobil hambu. Vyletelo z neho za hrsť špagiet, ktoré sa roztiekli po palube a boli to presne tie, ktoré sme vysypali do vody z nezjedenej večere. Samozrejme kari.

Po noci s vysačkou –vo vlastnej šťave- vstávame do nového rybárskeho dňa.V diaľke na vode nadskakujú nástrahy. Loď ich ťahá rýchle za sebou a pri pomerne veľkých vlnách si vôbec neviem predstaviť žiadnu rybu, ktorá by ich dokázala chytiť. Na zadnej palube som zostal pri udiciach sám. Monotónny hluk motora postupne všetkých poslal do ríše snov. Nezaujato pozerám na bubliny píšuce prskajúcu čiaru za loďou. Vtom spozorniem. Neviem, ako má vyzerať útok plachetníka na poskakujúcu gumenú chobotnicu ťahanú tridsať metrov za loďou, ale toto musia vidieť všetci. „ Poďte sem, poďte rýchlo sem!“ – kričím. Vo vlnách je vidieť tieň troch veľkých tmavých tiel. Nad vodou čnie jasne rozoznateľná vejárovitá plutva. Vyzerá to presne tak, ako keď svorka psov naháňa umelého zajaca. V jednom okamihu sa chrbáty rýb strácajú a vtom momente zaznie rapot brzdy multiplikátora. Skutočne vidím útok agresora v priamom prenose.
Jadi, náš černošský sprievodca schytil udicu a prudko s ňou zasekol. Na ďalších dvoch prútoch sa roztočila cievka navijaka. Podľa vzoru zasekávame taktiež. Napravo i naľavo vyskočil plachetník. Rozozvučal sa i tretí multiplikátor a udica sa prudko ohýňa. I štvrtá udica hlási záber. Začína hrozný zmätok a chaos nováčikov. „Dávaj pozor!“ „Uhni!“ „Kde sa trepeš, tvoj plachetník je tamten, napravo!“ Z priateľov sa stávajú sebeckí lovci. Vášeň potláča akúkoľvek hranú slušnosť a zdvorilosť. Po minúte sa pri výskoku vypína prvá ryba a v zápätí za ňou i ďalší sailfish ( plachetník).
Zdesilý útek tretieho sa snaží Miloš pribrzdiť rukou. Roztočená cievka sa stáva brzdovým bubnom a v momente mu na popálenom prste naviera pľuzgier. Ďalšie pribrzdenie ale už cez hviezdicovú skrutku brzdy multiplikátora znamená stratu ďalšej ryby. Darmo nám Ibrahim ukazuje drž udicu a nechaj rybu unikať, nech prekonáva vopred nastavený odpor brzdy. Nie, odrazu máme strach, že sto metrov vytiahnutej šnúry stačí nato, aby sme už rybu dokázali otočiť. Tá má však iné miery. Ide jej o život. Podobne strácame i štvrtého plachetníka, ibaže tento krát sme precenili silu štyridsať kilogramovej šnúry a tá prdla ako nič.
Nastáva ticho. Adrenalín upadá a my pozeráme na prázdne háčiky, roztrhané koncové nádväzce a vyrovnaný trojhák. Sila súpera nás nemilo prekvapila. Z letargie nás vytrhá hecujúci pokrik Ibrahima – „Go friends, go!“ Ideme nato. Naväzujeme oceľové lanká, koncovú šesťdesiatku silon meníme za stovku a nástrahy opäť poskakujú za loďou. Súboj pokračuje.

Večer pristávame pri jednom z deväťsto obývaných ostrovov Maledivov, aby sme doplnili zásoby vody. Tento ostrov nepatrí medzi tie, ktoré nájdete na gýčových fotografiách známych cestoviek. Je to malý ostrovček obývaný iba miestnymi obyvateľmi. Kapitán nás poprosil, aby sme šetrili vodou, lebo i na ostrove je jej nedostatok a mohol by vzniknúť problém, že ak ju budeme potrebovať o pár dní, tak ju jednoducho nedostaneme. Zasnene pozerám ako miestni chlapci nosia vodu na palubu, balancujúc po úzkej doske, ktorá spája loď s pevninou a rozhliadam sa po prístave. Kotví tu zo dvadsať miestnych lodí a mojmu oku rybára neunikne chlap, ktorý vyťahuje z člna veľkú rybu. „Chalani, tamten chlap ťahá na breh už tretiu veľkú rybu.“ Prepletáme sa medzi našimi nosičmi vody nespúšťajúc ryby z dohľadu. Pretlačíme sa cez dav dedinčanov, ktorí sa zhromaždili na hrádzi a zostavame stáť pred tromi obrovskými plachetníkmi. Sú presne také, ako tie, ktoré sme sa snažili chytiť počas celého dňa. Dávame sa do reči s nemeckým rybárom. Je to chudý, opálený štyridsiatnik, ktorého úsmev a šťastný výraz tváre nám prezrádza, že i on je hrdý na svoj úlovok. V rýchlosti nám vysvetľuje, že do tejto oblasti chodí na ryby už jedenásť rokov a dnes je tu ôsmy deň. Prvýkrát za tie roky sa mu podarilo za jeden deň uloviť troch plachetníkov. Ukázal nám nástrahu, gumenú chobotnicu, ktorá bola zavesená na oceľovom náväzci. Ten bol taký hrubý, ako brzdové lanko na dcérinom horskom bicykli.
Ku skupinke sa pripája aj náš kapitán Ibrahim. Vidiac naše rozrušenie nad cudzím úlovkom, začne nás upokojovať. „Kľud boys, večer idem do dediny a prinesiem také nástrahy, na ktoré určite chytíte plachetníka.“ Plne mu dôverujeme. Večerné čakanie si krátime nočným lovom priamo z lode a spomedzi spleti lán kotviacich lodí postupne vyťahujeme morskú ihlicu a za ňou sépiu, ktorá pri zdolávaní vypustila atramentový oblak farbiva tak predpisovo, ako v dokumentárnom filme. Nad ránom sme sa zhŕkli okolo prinesených nástrah. Určite stoja za opis. Predstavte si karnevalový príčesok červeno-modrej farby z chemlonu. Presne takto to čudo vyzeralo. Tridsať centimetrové chemlonové vlákna priviazané na olovenú hlavičku bez háčika. Ibrahim krúti ukazovákom medzi pradenami nástrahy a predvádza ako sa plachetník zamotá svojim špicatým nosom do nástrahy. „Ježišmária“- hovorí Martin. „To je dobrá haluz!“. Ďalší typ nástrahy je evidentne z dielne firmy maledivský kutil. Po domácky vyrobená tahitská sukienka z lyka. Chvalabohu pod sukničkou visel háčik na prichytenie filety z ryby. Pokiaľ nám Ibrahim ukazoval ako správne napichnúť a drôtom zaistiť kus čerstvej filety, tak za tú dobu už stihol Martin na chemlonový príčesok uviazať háčik. Neprešlo mu to. „No“- hovorí Ibrahim a urezuje háčik z nástrahy.

Vyplávali sme na svitaní. S veľkou nedôverou púšťame nástrahy do vody a v duchu závidíme germánskemu rybárovi jeho originálnu továrenskú výzbroj. Brázdime pokojné more popri atole a za loďou poskakujú naše nástrahy.
„Sailfish, sailfish“ – kričí náš kučeravý kuchár a ukazuje prstom do diaľky. Skutočne, asi päťsto metrov pred nami skáču nad vodou obrovské ryby. Sú to plachetníci. Skočili sme na rovné nohy a postavili sme sa pred udice. Vyzeráme ako šprintéri na štarte. Telo prikrčené a napnuté ruky pripravené vyraziť po prúte. Prešli tri minúty. Napätie povoľuje ako pri pokazenom štarte. V tom sa roztáča Milošov multiplikátor. Ten bleskovo schmatol udicu a zasekáva. Prút sa ohýba a z cievky miznú prvé metre šnúry. V tom momente je záber aj na Martinovej udici. S obtiažami vyberá udicu z držiaka a tiež necháva voľný priebeh úniku plachetníka.
Nevydržal som a beriem do rúk prút i ja. Čakám na záber. Pocítil som prudké trhnutie. Prisekávam a nič. Jade, náš plavčík mi ukazuje, aby som rýchle navíjal. Točím kľučkou ako blázon a cítim ďalšiu ranu do udice. Je to prudký ťah a náhle uvoľnenie. Od vzrušenia sa až zajakávam- „ Vy- vy – vypol sa!“ Opäť rýchlo navíjam, ale záber sa už neopakuje.
Zhlboka dýcham a trasúcimi rukami beriem do rúk kameru. Musím sa venovať úspešnejším rybárom. Miloš aj Martin zapretý o zábradlie zvierajú udice a súc poučený včerajšími neúspechmi, kedy sme stratili všetkých deväť plachetníkov nechávajú ryby unikať v prvotnom prudkom výpade bez pribrzďovania. Zo strachom sledujú rýchlo ubúdajúce metre šnúry z navijakov. Medzi časom vyťahujeme zostávajúce nástrahy, aby sa neplietli do cesty pri zdolávaní. Loď postupne spomaľuje.
Milošova ryba z nenazdajky zdvojnásobuje rýchlosť úniku. Podľa počítadla už odvinula stopäťdesiat metrov. Nasleduje séria výskokov. Krása. Martin už začal postupne navíjať. Po desiatich minútach boja na palube nastupuje konečne uvoľnenie napätia. Niet sa kam ponáhľať a začíname popri potľapkávaní po pleciach našich bojovníkov aj uvažovať. Je to neuveriteľné, ale Martin skutočne zdoláva rybu na nástrahu bez háčika. On má rybu na tej karnevalovej parochni. Podľa uhlu šnúry zarezávajúcej sa pod hladinu je jasné, že Martinova ryba je už celkom blízko. Miloš pasie toho svojho plachetníka ešte v druhom chotári.
Netrpezlivo čakáme, kedy po prvýkrát zbadáme telo ryby medzi vlnami. Minúty ubiehajú a napätie udice a rybárov rezonuje vzduchom. „Bože, to je hovädo!“- vyhŕkol Rišo, ktorý nahnutý cez zábradlie prvý vidí vzopätú rybu plávajúcu tesne pod hladinou. Telo ryby sa pokladá na vodu a vzápätí sa vymrští do výšky. Špic nosa plachetníka zasvišťal pred našimi očami. Ryba po dopade ostáva nepohnute ležať na boku z vejárovito roztiahnutou chrbtovou plutvou. Jasne vidím omotaný chemlonový príčesok na konci jej špicatého meču. Dvaja členovia posádky si kľakli do medzery v zábradlí na okraji paluby. Snažia sa šnúrou pritiahnuť unaveného plachetníka k sebe, aby ho mohli chytiť za jeho nos. Všetci sa natlačia za chrbáty našich pomocníkov a ja vidím v hľadáčiku kamery iba mätež tiel. Vtom zaznie prudké špľachnutie. Priatelia sa rozleteli ako pri preťahovaní lana a ja netuším, čo sa deje, no v povetrí čpie vôňa sklamania. „Utiekol“- preglgol Martin. „Akože utiekol!“- hovorím nahnevane, ako keby som tomu mohol zabrániť. „Jednoducho utiekol, vymotal sa a utiekol“- opakuje. Do tváre nám fúka teplý vánok.
„Ešte že ma tu máte“- prehovoril Miloš, na ktorého sme už úplne zabudli. Bol to taký pocit, ako keď posledné číslo v športke nevytiahnu vaše, ale vy si spomeniete, že ešte máte dodatkové. V sekunde Martin stráca primát a hrdinom sa stáva Miloš. Už nás tak nešokuje tmavé telo ryby a jej bláznivé výskoky. Našim snom sa stáva dotknúť sa plachetníka. Pred chvíľou sme boli k tomu už tak veľmi blízko. Uvedomujú si to aj naši sprievodcovia. Premiestňujú sa na opačnú stranu paluby a v pokľaku sa im lesknú chrbáty od potu. Miloš cúva a s námahou približuje unavenú rybu na dosah. Jade schmatol vyčnievajúci nos z vody a z celou silou ťahá plachetníka na palubu. Ten sa mece a plieska chvostom o vodu a o loď. To už ťahá za nos aj druhý černoch a je v nich cítiť zverská sila. Zúbkovaný nos ryby neodolal a zlomil sa pri koreni. Ťažké telo dopadá na palubu a my zdvíhame ruky v radostnom ošiali. Je dobojované. Zaznie hlasitý jasot ako po vlastnom góle Poliakov, ktorí nás postrčili na majstrovstvá sveta vo futbale. Sme víťazi. Náš smútok nad zlomeným nosom zaháňa kapitán vysvetlením, že ulovenú rybu budú brať na jedenie pre dedinčanov, kde sme brali vodu a tým zaháňa i posledné zbytky stresu.
Fotíme a meriame všetko. Dĺžka ryby je impozantných dvestoosemdesiatdva centimetrov. Rozpätie chvostovej plutvy osemdesiat osem centimetrov. Váhu odhadujeme na patdesiat kilogramov.

Dohasínajúci zážitok mi uvoľnil jeden mozgový závit na praktické myslenie. „Hej, Miloš a nechcel si ty natáčať a fotiť zdolávanie pod vodou?“ – podpichujem. „ Jasnačka, však nato som si kúpil ten podvodný foťák“ – presvedčivo odpovedá. Na splnenie slov nemusel dlho čakať. Ďalšie zábery prišli asi o hodinu. To už mal nachystané plutvy, šnorchel i foťák. Skočil do vody a najskôr z obďaleč a potom úplne z blízka dokumentuje boj s plachetníkom. Vo chvíľach plných adrenalínu a opojného šťastia si vôbec neuvedomujeme riziko a nebezpečenstvo jeho počínania. Vznikajú zábery, ktorých cenu si uvedomíme až doma. Pri treťom, alebo štvrtom plachetníkovi, ktorého filmoval sme zlomili v poradí piatu udicu. Samozrejmosť s akou sme ryby vyťahovali a následne púšťali späť do vody nás tak opantala, že sme na Miloša vo vode celkom zabudli. Kapitánovi sme prikázali pokračovať v plavbe. Mali ste počuť ten zúfalý krik. Miloš sa chytil ťahaného motorového člna a zúfalo kýval o pomoc, alebo nám mával na rozlúčku? Keď sme ho vytiahli celého zmoreného z vody, nešetrne povedal, že nás môže všetkých ....
Bol to rybársky výnimočný deň. Päť spokojných rybárov, päť ulovených plachetníkov, a to všetko v priebehu piatich hodín. Rišo, si toho svojho šiesteho chytil už na ďalší deň. Rybačka vo veľkom štyle pokračovala až do konca safary.
Tropické slnko z nás bolo cítiť i po pristátí lietadla vo Viedni. Pocit - tam sa musím vrátiť, sme mali vypálený hlboko v našich rybárskych dušiach.

P.S.
Tri hodiny pred odletom na slovenskú hrudu som chalanom navrhol nákupnú prehliadku hlavného mesta Male. Na tmavej nočnej ulici som nešťastne uskočil pred cyklistom a roztrhol som si achilovku. Neverte mi, keď vás budem presviedčať, že tridsať stehov na nohe je pamiatka na útok žraloka.

Foto Peter Hájik a Miloš Lužák