Maledivy - Maledivy - Reportáže

Letuška roznáša pasažierom jedálne lístky, aby si vybrali obed z palubnej ponuky dvoch jedál. „Čo si dáš Juri?“- pýtam sa kamaráta sediaceho vedľa mňa. „Šnicľu“- hovorí lakonicky. „Nerýp, veď vieš, že Arabi nejedia bravčové. Máme kura, alebo jahňacinu. Čo si dáš? "Šnicľu“- zaznela tá istá odpoveď.
„Ahá, páni sú zo Slovenska, hovorí letuška v klobúčiku, z ktorého jej visí zlatá šatka idúca pod bradu až na rameno." Ja som tiež Slovenka! Prinesiem vám nejaký drink! Okej?“ – usmiali sa na nás sýtočervené pery.
„Aj nám, aj nám!“ - doplnili ju hlasno štyri hlavy v sedadlách pred nami.

Trojhodinový prestup v Dubaji úplne stačil na to, aby sme videli a pochopili ako má vyzerať moderné, ba priam až okázalé letisko. Ropné polia v Dubaji určite vynášajú viac ako tie najúrodnejšie poľnohospodárske lány u nás a nezachránia to ani plyn a nafta zo Záhoria. Niekoľko sto metrov dlhá letisková hala terminálu A bola plná obchodov, reštaurácií a ľudí. Prechádzali sme popri presklenej orientačnej tabuli so zabudovanou elektronickou čítačkou čiernych štvorčekov na našich letenkách. Priložil som palubný lístok pod laserový červený paprsok a na obrazovke predo mnou sa vysvietilo moje meno a vedľa neho blikal červený krúžok na mape letiska. Zvýraznená modrá čiara určovala cestu k odletovej bráne odkiaľ letelo naše lietadlo na Maldivy. Čakala nás ešte cesta eskalátormi, výťahom a jednu stanicu vlakom v podzemí. To všetko bolo doplnené údajmi o čase za koľko sa k nášmu cieľu dostaneme. Majú nás tu pekne podchytených, to na našej lodi iba kapitán tuší, kadiaľ sa najbližšie dni poplavíme.

Už hodinu po pristátí v Male sa nachádzame na safari lodi, s ktorou sa plavíme do menej frekventovaných vôd na sever súostrovia. Z päť člennej partie sú nováčikovia iba Peter a Paľo. Cieľom našej tropickej rybačky je aktívne prívlačové chytanie rýb na povrchové nástrahy poppery a plytko pod hladinou plávajúce nástrahy nazývané stickbait.
Rozostavenie lovcov je 3-2-0, čo znamená, že vpredu na korme lodi chytáme traja, zo strechy dvaja a na konci lode nie je nikto. Toto miesto využívané hlavne na troling je pri prívlači použíté ako miesto pre zdolavanie a vylovenie ryby.

Už presne neviem, kto chytil prvú rybu, ale podľa poradia fotiek vo fotoaparáte to bol Juraj, alebo Janko. Totiž obaja naraz pózujú na snímke zo svojimi úlovkami kranasov. Sú na tropickej rybačke po tretíkrát a vedia o tomto type rybolovu už prakticky všetko, preto ich rýchlosť a bojovnosť kranasov vôbec nezaskočili.

Svoj prvý záber na popper si však bude určite pamätať Paľo. Voda pri jeho nástrahe zovrela a udica zohnutá v oblúku iba kontrolovala nezastaviteľný únik ryby. Kým si Pali uvedomil, čo sa deje, ryba sa z trojháka vypla. Takto nejako podobne sme začínali všetci. Viem, že iba vlastná skúsenosť zo zdolávania veľkého kranasa mi ukázala akým smerom sa mám uberať pri zostavení udice na lov týchto morských bojovníkov.

Do večera sme striedali chytanie na popping z ďalším aktívnym typom rybolovu jigingom. Prvým úlovkom na jig bolo Jurajove bonito, ktoré nám poslúžilo ako výborná nástraha pre nočný rybolov na mäso.



Presun z atolu do atolu, kedy je vôkol nás len šíri oceán bez korálových rífov je v podstate nudný, vtedy je jediný vhodný spôsob rybolovu ťahanie veľkých nástrah za loďou – troling. Po dvoch hodinách plavby prišli v krátkom slede za sebou dva útoky na chobotnice, na ktorých boli upevnené filety z bonita. Kapitán Ibrahim, ktorý ataky videl od kormidla, jednoznačne potvrdil, že útočil marlin. Bohužiaľ som to nerybársky prespal vo svojej kajute. Juraj, ktorý sedel pri udiciach mi potvrdil, že to bolo mimoriadne rýchle úniky, ale bez záseku.

„Popping, popping" - kričí Ibi na usedených rybárov, aby ich prebral k životu. Päťhodinový presun z atolu do atolu ponúka síce možnosť úlovku veľkého mečúňa, ale je to v podstate statická rybačka bez fyzického nasadenia. Zato popping to je „iné kafé“. Hádzanie trojmetrovou udicou stošesťdesiat gramovú nástrahu na rozhúpanej lodi dá zabrať celému telu.
Preto pri pokriku popping si každý z nás začne podvedome ohmatávať plecia, točiť pažami a potriasať zápästím. O chvíľu nasledujú prvé zábery a na zadnej palube sa postupne vystrieda celá rybárska posádka lode a často krát sa tam stretnú aj dvaja z nás. Svojich prvých kranasov si už dávno zdolali aj Paľo s Peťom. Medzi úlovkami sa sporadicky objavuje i bluefin (patrí medzi kranasy) a červený snapper.

Vzďaľujúc sa od jedného z korálových rífov zbadáme na hladine špliechať a skákať húfy malých rybiek unikajúcich pred predátormi. Najrýchlejšie zareagoval Paľo a jeho nástraha prvá doletela doprostred bojiska. Hneď po dopade nasledoval prudký útok. Ryba nevyrazila do hĺbky ako to býva dobrým zvykom u kranasov, ale nasledovala séria úžasných výskokov. Paľo chytil na prívlač dorádo.
Zlatozelienkavé telo ryby sa v tropickom slnku nádherne trblietalo. Už aj môj popper letí pred špicu lode, kde to ešte stále vrie. Hneď po prvom šplechnutí nástrahy nasledoval záber. Zaútočila veľká, ale skutočne veľká ryba. To už chytené mahi-mahi (takisto názov doráda) oboplávalo loď a Paľo v úlohe krotiteľa, držiac rybu na uzde, zistil hroziace sa nebezpečenstvo. Unikajúca koriféna (slovenský názov doráda, česky zlak nachový neboli koryféna) zavesená na napnutej šnúre sa dostala cez moju udicu a hrozilo, že sa šnúra o šnúru prerežie. „Nesekaj!“- zakričal Paľo zo strechy a ja som po zábere nechal špičku mojej udice sklonenú k hladine. Bez záseku sa moja ryba veľmi rýchlo zbavila popperu a ušla. Strešný rybár svojej krásavici už takú šancu nedal. Zliezol na palubu lode a po chvíli už pózoval so svojim úlovkom pred cvakajúcim fotoaparátom. „Peťo, tá tvoja ryba bola riadny kus!“- hovorí mi Paľo, ale ako to už v živote býva, zábery sa nevysmážajú a tá najväčšia vždy utečie.




Večerný rybolov na mäso sa odohrával pod taktovkou Peťa. Malý, nič neznamenajúci záber sa zmenil na nekonečne dlhé zdolávanie. Za prvých desať minút Peter rybu nadvihol iba meter nad dno. Začali sme si ho doberať, že nech to na nás nehrá, lebo je určite zapretý o koral. Po ďalších desiatich minútach, keď nás jeho vyvalené oči poprosili o zdolávací pás a na bruchu a stehne už mal vytvorený podklad pre zajtrajšiu modrinu, rozhodli sme sa vystriedať ho. Počas mojich dvadsiatich minút som už rybu dostal do polovice vodného stĺpca a za ďalších desať minút Paľo vyvalil na hladinu dvojmetrovú raju trňuchu. Ováciám nebolo konca kraja, ale fotenie z takouto zle uchopiteľnou rybou nebolo jednoduché. Napriek tomu, že jedovatý tŕň sme jej odstránili, metala chvostom posiatym pichľavými výbežkami a nebolo ľahké sa k nej priblížiť. Drobná odrenina od jej ostrých tŕňov, ktoré som získal pri fotení sa mi hojila niekoľko dní.
Po fotení a gratuláciách bol úlovok aj z lovcom pustený na slobodu. Raja plávala do hlbín a rybár pre pivo.

Na ďalšiu noc, keď Peter opäť zasekával nič neznamenajúci záber a ryba nie a nie sa odlepiť odo dna, vedeli sme, čo ho čaká.
Tento krát sme ho nechali vytrápiť sa až do konca, nech vie, čo je to tropická safari rybačka.




Jedného večera pozeral Janko na hluché udice a navrhol. „Chalani, ryby neberú, dajme si žolíka.“ Slovo dalo slovo a my už mastíme karty. Prvé cvičné kolo len tak ledabolo ukončuje Janči a zatvára z ruky. „Jasnačka, keď o nič nejde, tak si macher .“ – hovorí Juraj a vyťahuje papier a pero. „Píšme si to.“ Druhé kolo opäť ukončil Janko z ruky. Tretie už nenechávame na náhodu a vykladáme sa počas hry hneď ako máme na ruke päťdesiatšesť a dohodnuté čistú postupku. Opäť zatvára z ruky Jano. Keď zatvoril týmto istým spôsobom štvrté, piate aj šieste kolo nezostávalo nám nič iné, ako vzdať hold starej linčianskej kartárskej škole a zhodli sme sa na tom, že na trnavskom magistráte potlačíme žiadosť o vybudovanie malého „Las Vegas Zeleneč“ pri potoku hneď za družstvom.




Na ďalší deň vzlietlo šťastie z linčianskej kostolnej veže a sadlo na plecia mne. Nebolo to šťastie v kartách, ale čokoľvek som hodil do vody, na to mi niečo skočilo. Keď som chytil prvého aj druhého kranasa cez pätnásť kíl, bolo to ešte bez pripomienok.
Pri tretej rybe naznačil Jano Paľovi, že by mali hodiť do vody spolu aj s mojim uloveným snapperom.
Pri štvrtej rybe si privlastnili môj popper a mne nezostávalo nič iné, len chytať na starý, malý, dohryzený stickbait.
Piata ryba bol prenádherný dvadsať kilový kanic. Pri pohľade naňho zasvietili oči aj kapitánovi Ibimu, keď povedal - „Veľmi drahý, päťsto dolárov.“ Našťastie sa s rybou fotil aj Jano s Paľom, takže do vody hodili iba rybu.
„Je tam!“- ohlasoval môj výkrik šiestu rybu bez toho, aby moji kolegovia mali čo len záber. Bol to tuniak. Zbadal som to hneď po záseku. Ryba raketovou rýchlosťou vyrazila do hĺbky priamo pod loď. Nepomohlo mi ani to, že som okolo stojacich kamarátov presviedčal, že takú večeru si ani nezaslúžia, dostal som zaracha chytať ryby až do chvíle, kým nechytí rybu aj niekto iný. Padlo podozrenie, že sa mi tak darí len pre to, že nikto tak zbesilo nevykríkne „JE TAM!“ a rozhodli sa tento výkrik cieľavedome nacvičovať.

A večer? Zatvoril som šesťkrát z ruky!

text a foto: Peter Hájik