Maledivy - Maledivy - Reportáže

Prvými januárovými moreplavcami na našej lodi nie sú žiadni začiatočníci, ale ostrieľaní borci a moji priatelia, ktorí už tropickú rybačku zažili minulý rok a pre veľký úspech sa ju rozhodli zopakovať. Hneď pri prvom koralovom rífe zaujali klasické bojové rozostavenie známe s minuloročných víťazných popingov. Juraj na špici lode, Jano s Milošom na streche a zostatok „mančaftu“ obsadil voľné pozície na próve lodi s možnosťou striedania. Nie všetci máme totiž chuť a fyzické danosti hádzať ťažkým poperom dve hodiny v kuse. Stáva sa už skutočne pravidlom, že prvá chytená ryba na poping patrí medzi tie najväčšie, ktoré chytíme týmto spôsobom.
Pri Jurajovej nástrahe vystrekne voda a nasleduje podvedomí zásek. Ďuri, poučený skúsenosťami z minulého roku nenechal nič na náhodu a kompletne prezbrojil. Nová udica a nový navijak sú skutočne navrhnuté a vyrobené z materiálov zodpovedajúcim náročnosti morského rybolovu. Už vie, že to, čo sa u nás doma považuje za prehnane silné a zbytočne predimenzované náčinie tak tu zvyčajne neprežije ani prvý útok solídne veľkej ryby. Ani ja už dnes nepovažujem za zbytočnú pedantnosť, keď si moji priatelia pred prvým nahodením povymieňajú na úplne nových nástrahách krúžky, háčiky a použijú karabínky s nosnosťou nad sto kilogramov. Naučil som sa, že keď niekto zhodnotí svoj systém na udici „aaa, šak to je dobré“ a mávne rukou, je to predzvesť straty slušného úlovku. Už som videl roztiahnuté krúžky vyrovnané háky a roztrhnutú hrubú spletanú sumčiarsku šnúru, ktorá doma slúžila bez problémov i niekoľko sezón.
Medzitým sa Juraj so svojím kranasom prebojoval na zadnú časť paluby, kde mu ho Násir vylovil slučkou za chvost. Váženie nesklamalo. Digitálna váha hneď pri prvej rybe ukázala pätnásť celých šesť kilogramu.
Časť medzi jednotlivými zástavkami na prívlač sme využívali na ťahanie nástrah za sebou – troling. Útok na Milošovu poskakujúcu chobotnicu bol razantný. Bohužiaľ po sto metroch zbesilého úniku ryby sa spletaná šnúra v multiplikátore zasekla a praskla ako niť z bratislavskej cvernovky. Podľa kapitánovho odhadu sme práve prišli o marlina (mečiara), alebo veľkého tuniaka.
Milan, ktorý vsadil na zlatohnedého voblera nás tri dni vyučoval ako treba chytať. Vôbec mu nevadilo, že z desiatich záberov vytiahol iba tri ryby. Po siedmom alebo ôsmom zdolanom wahoo (pelamida veľkoústa) sa sám pasoval za Mr. Wahoo a dokonca sa rozhodol zameniť nástrahu, aby nás ostatných sústavne flustroval.
Plávali sme úžinou medzi dvomi koralovými útesmi, kde sa hĺbka zmenšila natoľko, že sme vizuálne zaznamenali dno. Jankova udica, ťažká trolingová medveďobíjka odrazu ožila. V prvom momente po Johnyho záseku sme si všetci mysleli, že to bude pravdepodobne viazka vobleru o koral. Nástraha zostala uväznená niekde pri dne a šnúra sa odvíjala iba rýchlosťou spomaľujúcej lode. „Visím“- skonštatoval Janči a vôbec tým nemal na mysli sexuálnu narážku.
„Prd baraní, však sa to hýbe“- sledujem jemne záchvevy udice. Nastalo zdolávanie niečoho ozaj veľkého. Žiadne prudké úniky , len z času na čas počuť jemné pukanie brzdy ťažko skúšaného navijaka. Keď sme zbadali biele odlesky veľkého tela ryby, už sme tušili o čo ide. Skutočne to bol nenormálne veľký kranas obrovský (GT). Hmotnosť dvadsaťšesť kilogramov a dĺžka stodvadsaťšesť centimetrov je do tejto chvíle najväčšia, akú som u tohto druhu ryby doteraz zaznamenal. Janko si k svojmu rybárskemu menu ihneď pridal ďalšie. Od teraz sa predstavoval zasadne ako Mr. Džíti Barakuda. Do dnešného dňa totiž vynikal hlavne nočným lovom barakúd na prívlač.
Večerné lovy na kusy mäsa okorenil Milan mrazivou príhodou. Hneď po tom ako mu nejaká potvora vymotala z navijaku stopäťdesiat metrov šnúry a porúčala sa bez pozdravu, zobral si o niečo tvrdší prút a rozhodol sa uloviť si menšiu rybku, ktorú chcel použiť ako živú nástrahu na žraloka. Jemne nadvihuje kúsok mäsa v stĺpci vody, keď tu sa scenár opäť opakuje ako cez kopirák. Veľmi rýchly únik ryby sa však po stopäťdesiatich metroch zastavuje, ale prút zostáva ohnutý do prasknutia. Opäť máme všetci pocit, že ryba skončila v úkryte medzi koralmi, keď tu zrazu napätie povolilo a udica sa dá bez problémov navíjať. „Som zvedaví, čo sa vlastne stalo“- hovorí sklamane Milan. To, čo vytiahol bol čistý strach z nočného kúpania. Na háčiku visel kus chvosta z tuniaka, z ktorého ešte kvapkala čerstvá krv. Rekapitulujeme. Milan šťastný nešťastlivec najprv podsekol za chvost tuniaka (rozpätie chvosta 33 cm). Ten sa rozbehol oproti slobode, ale držku si narazil o poriadne veľké čeľuste. Na udici chýbalo minimálne pätnásť kilogramov živého mäsa pôvodne patriaceho k chvostu. Ozaj milá predstava pred zajtrajším kúpaním, ale čo už, keď aj to je v cene. Ako my Slováci hovoríme, „nech aj roztrhne“ a tento krát to môže byt aj doslovne.
Veľké veci, ktoré sa dejú na lodi prichádzajú bez ohlásenia. Raňajší troling bol rovnaký ako ten včerajší či predvčerajší, no jeden zo záberov bol predsa len iný. Záber, na ktorý sa teší každý, kto letí na rybačku na Maldivy. Po bežnom trhnutí prútu počas plavby sa chytená ryba z ničoho nič objavila vo výskoku nad hladinou. Skoro trojmetrové telo, ktoré sa vnorilo späť do oceánu nenechalo nikoho na pochybách, že už je to tu. Juraj zviera udicu v rukách a my už hľadíme raz na skákajúceho plachetníka a potom na cievku navijaka, z ktorého miznú metre šnúry šialenou rýchlosťou. Kapitán Ibrahim pochopil, že si sami neporadíme a okamžite skrútil loď v smere úniku ryby. Motor zaúpel a z výfuku vyletel kúdeľ dymu ako z horiaceho senníka na východnom Slovensku. Naháňačka začala. Juri chodí po zadnej palube s ohnutým prútom a robí si v oblasti stehien jednu modrinu za druhou. Zdolávací pás je ako vždy niekde inde ako by mal byť. Tento krát zostal zabudnutý na Slovensku. My ostatní sa prekrikujeme a mávame rukami nad hlavami ako na Newyorskej burze a snažíme sa Ibimu ukazovať smer, ktorým má viesť loď.
Miloš, jediný normálny šialenec našej výpravy, sa opäť rozhodol tak ako pred dvoma rokmi, sfilmovať zdolávanie plachetníka pod vodou. Nasadil si šnorchel, plutvy, prepol malý kompaktný vodotesný foťák do polohy kamera a hybaj do vody. V tej chvíli sa Juraj s udicou dostal z krátkodobého hľadiska až na druhé miesto v sledovanosti. Všetko išlo ako po masle. Miloš „z bezpečnej vzdialenosti“ (ha-ha-ha) asi päť metrov filmuje ukonaného plachetníka, ktorý už stratil silu vyskakovať. Zrazu sa ryba otočila a mieri si to priamo na Miloša. Niet tej sily, ktorá by ju cez napnutú udicu otočila. Skutočne som nemal dobrý pocit, keď sa Miloš dostal medzi malý motorový čln a plachetníka. Keď sa už ostrý meč dotýkal tela foťáku, Miloš švihom bokou vystrúhal bravúrny úskok, hodný obdivu najlepších španielskych toreadorov a elegantným pohybom dlaňou ruky odtláča kópiu rybieho nosu mieriacu na jeho hruď. Miesto frenetického jačania nás divákov bolo počuť iba spoločný hlboký výdych. Nie sme asi stavaní na vodnú koridu. Ryba sa dostala k boku lode, kde v pokľaku s natiahnutými rukavicami čakali kuchár Sadis a prvý dôstojník pre všetko Násir. Sadis chytil rybu za jej špicatý rypák a nastala mela. Ryba sa krútila okolo svojej osi a ulomený trojhák z voblera prepichol Sadisovi rukavicu. Ten vykríkol a rybu pustil Držal ju len Násir na oceľovom lanku. „Niečo sa stalo“- kričí Jozef, ktorý kamerou filmuje celé dianie. Vidím pomaličky klesať rybu do hĺbky. Násir drží v rukách oceľový náväzec, na ktorom praskla hliníková spojka. Miloš síce natočil úchvatné vzďaľovanie sa už slobodného plachetníka v hlbinách, ale presvedčiť Juraja, že si môže urobiť čiarku za zdolanie ryby sa mi nedarí. Všetci vieme, že fotky ako spomienka na túto chvíľu budú chýbať. Sklamanie je priam bolestivé.
Cestou k prístavu Jozef, ktorý jediný z nás má vek plus šesťdesiat, si okrem veľkej nočnej murény zaknihoval do svojho denníčka aj kranasa, ktorý bol rovnako veľký ako ten, ktorého sme chytili v prvý deň, pätnásť a pol kilogramu.

Po prvýkrát sa na letisku stretáva odchádzajúca a prichádzajúca skupina. Opálení vítajú belokožcov, ktorí vychádzajú z letiskovej haly. Vyzerajú ako tri pokrčené pivové kelímky po skončení ligového futbalu. Je vidieť, že desaťhodinový let z Viedne im dal zabrať. „Vítam vás v tropickom raji“ – prihováram sa mojej novej trojici rybárov. Ešte pred vyplávaním chalani neodolali a s chuťou sa vykúpali priamo pri zakotvenej lodi. Požiadavku z minulého roku, aby na lodi visel veľký trs banánov som splnil, ale to, že tieto zelené potvory sa zatnú a zožltnú až v deň návratu, tak to som netušil, a že mi to bolo každodenne obúchavané o hlavu, tak to si píšte! Prvý deň prešiel bez mimoriadnych úlovkov, ale na druhý deň už visel na palici. Marek bol tým, ktorého by predchádzajúci chalani z Trnavy nazvali Mr. Sailfish. V priebehu dvadsiatich štyroch hodín zdolal dvoch nádherných plachetníkov. Obaja mali cez dva metre sedemdesiat. I tretie ráno, ktoré sme začali ranným trolingom bolo mimoriadne akčné. Peťovi sa podarilo stratiť dvoch vytúžených plachetníkov a Jano tiež nepremenil svoj záber. Zostali nám v pamäti len vyskakujúce ryby v úniku.
Tiché bezvetrie na tretí deň vystriedalo rozvlnené počasie, ktoré však na početnosti záberov neubralo. Počas dňa sa chytilo niekoľko wahoo.
Na konci dlhého koralového rífu sa zhromaždilo množstvo domácich rybárskych lodí. „Chalani, kapitán hovorí, že sme práve na teritóriu, kadiaľ prechádza hejno tuniakov žltoplutvých“ - konštatujem pozorujúc rozhúpané rybárske lode. Na každej z nich stojí niekoľko miestnych rybárov a chytajú na silon držiaci v ruke a ako nástrahu majú malé živé i mŕtve rybky, ktorými z času na čas zakrmujú priamo pri lodi. Plávame blízko týchto lodí, ale v dostatočnej vzdialenosti nato, aby sme u rybárov nevzbudili nevôľu z nezvanej návštevy.
V tom prichádza záber na Janovu udicu a ja konečne vidím, čo je to mať na udici tuniaka žltoplutvého. Táto ryba bola určite odkojená na red bulle. Silou akou ťahala do hĺbky, tak tá sa len tak nevidí. Doteraz bol v hodnotení športového zdolávania za top číslo jedna vyhlásený plachetník. Ale pochopil som prečo mi Ibrahim povedal, že ten je v tých vodách až na treťom mieste za marlinom (mečiarom) a tuniakom žltoplutvým. Neskutočný boj, na konci ktorého sa stal víťazom Jano, ale poklonu si určite zaslúži aj dvadsaťpäť kilogramov vyšportovaného tela tohto rybieho torpéda. Skutočne si neviem predstaviť ako túto raketu zdolávajú miestni rybári holými rukami i keď sú na jednu rybu minimálne traja v zástupe. Za zmienku stoja ešte dva nočné úlovky, kedy sa Marek s Jankom rozhodli predčasnou oslavou urýchliť narodenie môjho očakávaného syna na Slovensku. Prvým úlovkom bol kranas ulovený na kúsok mäsa vážiaci rovných dvadsaťpäť kilogramov. Po drinku na počesť jeho pustenia na slobodu a prípitku na nezlomné zdravie budúceho rybára, prišiel ďalší záber, na ktorý sa len tak nezabúda. Bol to mŕtvy odpor, ako keď v prúde vody ťaháte návesnú diaľničnú tabuľu s ukazovateľom smeru do Košíc. Aj výsledok po vylovení bol obdobný. Na palubu sme horko ťažko vyteperili raju trňuchu dlhú dva a pol metra.
Predposledný deň začal tak, ako iné. Ešte pred raňajkami zdolal Paťák barakudu-krokodíla dlhú stotridsaťtri centimetrov a Marek po krátkom boji vytrhol z papule žraloka hlavu wahoo. Celá ryba by mala určite cez meter. Práve som si natieral druhý toast, ktorý som už nestihol ochutnať, keď skríkol Marek záber a vyletel od stola z raňajkami. Práve plávame oceánom medzi dvomi atolmi s hĺbkou okolo tisíc metrov. V tejto časti indického oceánu je najbližší atol vzdialený tri hodiny plavby a preto nikto nečakal útok ryby.

Už som videl v dokumentárnom filme zdolávanie marlina- mečiara, ale prežiť to na vlastnej koži je niečo úplne iné. Paťák drží ohnutú udicu, na konci ktorej je zapriahnutý niekoľko sto kilový rýchlik. Peter bol asi jediný z výpravy, ktorý zvyčajne bezútešnú plavbu cez otvorený oceán nepodcenil a namontoval na udicu cievku s novou japonskou stopäťdesiat librovou šnúrou, chobotnicu s novým hákom a čerstvým kusom rybacieho filetu. Príprava na sto percent a predsa málo. Kapitán nestačil ani uskutočniť rýchly obrat lode v smere jazdy merlina, ktorý značil svoju únikovú trasu početnými výskokmi. Pri dopade tela do vody bolo cítiť, že toto je úplne iný „size“ ryby, ako tie najväčšie, ktoré sme doteraz zdolali. Odhad bol tristo kilogramov. Keď po minúte šnúra urobila nehlučné puk a nám zostali len smutné oči rybárov, bolo mi jasné, že takýto zážitok sa asi tak skoro nezopakuje. Cievka navijaku s dotiahnutou brzdou bola úplne horúca.

Tak a toto bola skutočne najkrajšia bodka za januárovými výpravami v maledivských atoloch roku 2012.